Boj so zmenou podnebia
Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách (UNFCCC) a Kjótsky protokol reprezentujú globálny inštitucionálny rámec pre boj proti zmene podnebia, tým že definujú ciele a aktivity ako aj základné princípy pre ich dosiahnutie.
Štúdie uvádzajú, že hladiny oceánov môžu stúpnuť do roku 2100 z 88 cm až na 6 metrov!
Jeden z hlavných princípov UNFCCC je „spoločné, ale odlišné zodpovednosti", ktorý vyžaduje, aby sa rozvinuté krajiny postavili do čela boja proti zmene podnebia a jej dopadom. Rozlišovaním medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami UNFCCC uznáva, že rozvinuté priemyselné krajiny sú zodpovedné za väčšinu skleníkových plynov v atmosfére a majú finančné a technologické zdroje na zníženie svojich emisií.
UNFCCC zaväzuje svojich účastníkov pripraviť národné programy na zníženie emisií skleníkových plynov a podávať o svojich opatreniach pravidelné správy. Tiež požadoval od zúčastnených priemyselných krajín - avšak nie od rozvojových krajín - aby svoje emisie skleníkových plynov do roku 2000 stabilizovali na úroveň roku 1990, čo sa EÚ ako celku podarilo. Účastníci UNFCCC sa každoročne stretávajú, aby zhodnotili pokrok, diskutujú o ďalších opatreniach a existuje množstvo mechanizmov globálneho monitoringu a podávania správ na sledovanie emisií skleníkových plynov.
Kjótsky Protokol
Vlády si uvedomovali, že snahy UNFCCC nebudú dostatočné pre seriózne vyriešenie problému zmeny podnebia. 11. decembra 1997 preto urobili ďalší krok a prijali protokol UNFCCC v japonskom meste Kjóto: Kjótsky protokol. Na základe dohody UNFCCC nastavil protokol právne obmedzujúce podmienky týkajúce sa emisií skleníkových plynov z pôvodne 37 priemyselných krajín, vrátane všetkých členských štátov Európskej únie okrem Cypru a Malty, ako aj z EÚ ako jedného celku (známu ako EÚ-15, keďže vtedy mala len 15 členských štátov). Uvádza tiež inovatívny implementačný mechanizmus založený na trhu (tzv. Kjótsky flexibilný mechanizmus) zameraný na udržanie nízkych nákladov na obmedzenie emisií
Je pravdepodobné, že do roku 2050 vo švajčiarskych Alpách zmizne 75 % ľadovcov a mnoho z našich obľúbených lyžiarskych stredísk už začalo nakupovať umelý sneh.
Podľa Kjótskeho protokolu musia priemyselné krajiny znížiť svoje emisie šiestich skleníkových plynov (CO2, metánu, oxidu dusného, hydrofluórokarbónov, perfluórkarbónov a fluoridu sírového) asi o 5 % pod úroveň z roku 1990 v období záväzku prvého Kjótskeho protokolu od roku 2008 do 2012. Namiesto jedného roku sa dohodli na päťročnom období záväzku kvôli odstráneniu ročných kolísaní emisií vplyvom nekontrolovateľných faktorov, akým je napríklad počasie. Rozvojové krajiny nemajú žiadne emisné záväzky.
Kjótsky protokol vstúpil do platnosti 16. februára 2005. Pravidlá na jeho vstup do platnosti totiž vyžadovali, aby ho ratifikovalo aspoň 55 účastníkov UNFCCC vrátane priemyselných krajín, ktoré sa v roku 1990 podieľali na emisiách CO2 aspoň 55 %, čo určitý čas trvalo.
Do 18. apríla 2006, ratifikovalo protokol 162 štátov a Európska únia. Dva štáty, ktoré zmluvu pôvodne podpísali, ho ešte neratifikovali: USA protokol zamietli a Austrália sa ho rozhodla neratifikovať. To znamená, že 36 rozvinutých krajín a EÚ-15 ako entita sa zaviazali dosiahnuť stanovené ciele z Kjóta.
[Viac informácií na: http://ec.europa.eu/environment/climat/home_en.htm]
